Často od fyzioterapeuta alebo lekára môžete počuť radu:
„Prestaňte dvíhať váhy, odpočívajte, necvičte, už nikdy nebudete športovať.“
Z môjho uhlu pohľadu je to vo väčšine prípadov maximálny nezmysel. Povedzme, že rehabilitujem športovca, ktorému sa pri športe stalo zranenie hociákého druhu, ktoré mu nespôsobilo trvalé následky. Znamená to, že v danom zranenom tkanive prekročil prah tolerancie na stres, ktorý bol na neho vyvíjaný. Všetko v našom živote je len o adaptácii na stresory, ktoré vplývajú na náš organizmus a inak tomu nie je ani pri rehabilitácii.
V rannom štádiu rehabilitácie je samozrejme veľmi dôležité zvoliť postupy a cviky, ktoré nebudú prehnane stresujúce, ale budú pomaly budovať toleranciu tkanív späť a vhodnú mechaniku pohybu, ktorou budeme spätne učiť ekonomickému a bezbolestnému pohybu. Problém však nastáva ak tu naša rehabilitácia končí. V tom prípade sa vo veľkej pravdepodnosti môže stať to, že sa športovec vráti naspäť s rovnakým, alebo podobným problémom. Bežné rehabilitačné cviky nemajú šancu mimikovať maximálnu športovú záťaž, pri ktorej na váš systém pôsobí obrovské množstvo a intenzita stresorov. Vtedy sa vám to, čo ste pri ľahkých rehabilitačných cvikoch budovali, zbortí ako domček z kariet. Špecifickosť je kľúč. Ak sa šprintérovi prihodila parciálna ruptúra hamstringu pri maximálnej rýchlosti behu, tažko tieto podmienky navodíte rolovaním, alebo dvíhaním panvy od podložky, ktoré sú možno 1/20 z mechanického stresu ktorý na hamstringy v danej chvíli zranenia pôsobil. Začať niekde samozrejme musíme, no podstatné je progresovať rehabilitačné aktivity tak, aby čo najviac dané tkanivá v správnych pozíciach zaťažili a pripravili tak atléta na podobnú situáciu v športe.
Tu nastáva aj otázka, čo je to rehabilitačný cvik?
Myslím, že na to neexistuje odpoveď a každý vhodne (špecificky) zvolený druh cvičenia a vhodne zvolená intenzita a objem cvičenia, môže pôsobiť pozitívne. Odpočinok a kľudový režim vám môžu pomôcť zbaviť sa bolesti pri minimálnych podmienkach kladených na vaše telo, no akonáhle sa vrátite do prostredia, kde na vás pôsobí veľa stresorov, je treba myslieť na to, že by ste na ne mali byť pripravení. Nie nadarmo sa hovorí: „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.“
Umením a úlohou rehabilitačných profesionálov je stresovať organizmus dostatočne na to, aby prišlo k vhodnej adaptácii, ale neprestresovať ho natoľko, že dôjde k negatívnym zmenám resp. regresií ku stavu v ktorom ku vám človek prišiel. A to je vec, ktorú sa učíme a zdokonalujeme celý život, keďže ľad je v tomto prípade veľmi tenký a je na nás, aby sme zvolili vhodný pomer „rehabilitačných ingrediencií“ pre dosiahnutie čo najlepších a trvácnych výsledkov.
